Privíta ma láskavá náruč našej maminky a hrmotné objatie Ňaňka. Obaja intenzívne prežívajú každú návštevu a tešia sa z každej spoločnej chvíle.
„Dáš si kávu? „ spýta sa ma maminka. O chvíľku už popíjame a rozoberáme čo týždeň dal. Lolitka, moja verná psia spoločníčka, zvedavo nakláňa hlavičku a snaží sa z našich výrazov vylúštiť obsah slov. Podchvíľou zavetrí k hrncu a maškrtne sa oblizne. Väčšinou sa vždy jedna z nás nad ňou zľutuje a prihrá jej psí keksík.
Keď sa polievka dovarí a mäso dopečie, prestrieme k obedu. Zaznie maminkina láskavá modlitba, ktorá zahrnie všetkých blízkych a so slovami vďaky ju ukončí. Pri obede sa rozprúdi živá debata, okorenená Naňkovými veselými vstupmi , ktorá dopĺňa pôžitok zo skvelého jedla.
Po obede a krátkej sieste, nás zubaté slniečko vytiahne na krátku prechádzku. Vzduch už vonia prísľubom jari, vetvičky stromov sa snažia dosiahnuť k teplým lúčom a pár odvážlivcov už vyháňa prvé púčiky.
Vnímame tú krásu na vôkol, pomaly kráčame a tešíme z prebúdzajúcej sa prírody. Lolitka pri nás veselo poskakuje, podchvíľou s ňufákom pri zemi „číta“ psie odkazy.
Z takýchto spomienok čerpám energiu a uvedomujem si, s akou samozrejmosťou pristupujeme k chvíľam, ktoré nás robia šťastnými. Ako málo stačí a aké vzácne tieto chvíle sú. Veľakrát si uvedomíme o čo prichádzame až keď už niet príležitosť si to zopakovať. Život je len jedna premiéra.